Má nutkání zachytit téměř vše kolem sebe a svoje fotografie vnímá jako malé výseky z toho velkého panoptika jménem Život. Vítr, moře, slunce či déšť jsou múzy, které v ní probouzejí spontánnost a kreativitu. Objektiv se stal jejím třetím okem, jímž vypráví o světě kolem sebe. Dnes v DONAHA „vydolovaná“ zpověď Renaty Černayové.
Jaká byla tvá cesta k umění ?
Môj prvý krok k fotke bol cez plastovú krabičku zvanú Corina a vyvolávačky filmov v panelákovej umakartovej kúpeľni, mohla som mať nejakých asi 12 rokov. S bratom sme fotili našu andulku, psov a decká z paneláku. Ďaľším „postrkom“ bol môj vtedy ešte frajer a neskôr prvý manžel. Zoznámili sme sa počas štúdia na VŠ, obaja technici – elektrikári. On bol šéfom fotoklubu na internáte Mladá Garda v Bratislave. Jeho fotoaparáty Pentacon six a Praktica boli hneď po ňom moje veľké lásky, s nostalgiou dnes spomínam na časy vo fotoklube, stretnutia, rozhovory, noci strávené „máganím“ materiálu a čarovaním pri červenom svetle. Pohľad na svet cez hľadáčik fotoaparátu mi síce učaroval už vtedy dávno, ale „tak naozaj“ fotím iba niekoľko rokov, vlastne odkedy som si kúpila prvý vlastný digitálny Canon. Postupom času som sa dopracovala k pocitu, že objektív je mojim tretím okom, alebo ako nedávno pomenovala jedna moja priateľka môj zrkadlový autoportrét: I speak through my camera – Rozprávam prostredníctvom fotoaparátu.
Jakému žánru se věnuješ, z jakého důvodu?
Celkom obdivujem fotografov, ktorí majú vyhranený žáner i štýl. Ja sama o sebe to neviem povedať, mám tendenciu zachytávať takmer všetko, čo sa okolo mňa mihne a vyvolá vo mne ten nutkavý pocit. Či je to už mihotavé svetlo pomedzi stromy cestou vlakom, alebo divé nálady mojich domácich miláčikov, alebo nežná krása rozkvitnutých sedmokrások v rannej rose, alebo krúženie kŕdľa otcových holubov. Všetko sa mení, nič nie je stále, život sa mihá okolo nás a moje fotky sú také malé výseky z toho obrovského panoptika. Väčšina mojich prác sú spontánne záležitosti. Vďaka môjmu povolaniu a práci v korporácii som mala možnosť cestovať a vidieť veľa krásnych miest a tým nachádzať rôzne podnety či inšpiráciu. Ale nosím v hlave aj zopár projektov, tým posledným a dlhodobým je Garden Girl, aj keď vlastne vznikol tiež spontánne: štylizované portréty mojej najmladšej dcéry, komponované do našej domácej „džungle“.
Napriek tomu, že robím výlučne s digitálom, na ktorom oceňujem okamžitý výsledok a tiež nekonečné možnosti v post procese, ako „triedu“ na letnej fotoškole na Spiši, som si vybrala pomalé techniky – cameru obscuru a gumoil print. Bol to fantastický zážitok a závan spomienok na temno-komorné obdobie. Ale áno, síce výlučne s digitálom ale aj hravo, aj rozmazane alebo zašumene, a vraj, ale nevravte to nikomu, niektoré BW vraj na nerozoznanie od analógu.
Co ti to, co děláš, dává či bere?
Pred viac ako 10 rokmi som sa odhodlala k radikálnej zmene svojho života. Z istého pohľadu oslobodenie ale na druhej strane aj veľa strát. A práve v tom období po druhom rozvode, som znovu našla fotografiu. Stala sa pre mňa veľmi vzácnou formou terapie. Keď sa zdalo, že už nič nemá zmysel (okrem detí, samozrejme), takmer vždy to bola fotografia, čo ma potiahlo nahor. Tiež som prostredníctvom fotografie stretla zopár zaujímavých ľudí, niekoľko pretrvávajúcich priateľstiev ale aj príležitostí na sebarealizáciu.
Keď to mám zhrnúť do jednej vety, povedala by som, že okrem miesta na disku a spánku mi fotka neberie nič a dáva takmer všetko.
Jaké pocity prožíváš při tvorbě?
Pri fotke zažívam extázu trikrát. Prvý raz pri fotení, potom pri počítači keď fotky spracúvam a tretí raz, keď mám na ne kladnú spätnú väzbu. Keď vidím spokojné úsmevy na tvárach pri pohľade na odovzdané fotky, alebo sa mi dostane uznania, že sa mi podarilo zachytiť výnimočnú atmosféru, to sú tie veci. Zadarmo, ale k nezaplateniu?
Kdo či co je tvou múzou?
Moja múza je vietor, slnko, more či dážď.
Jaký je tvůj cíl, sen, přání ?
Síce som vyštudovala kybernetiku a moje pôvodné povolanie je programátor, ja však tvrdím o sebe, že som ambivalent, technik s umeleckým backgroundom. A tiež napriek tomu, že som v IT biznise strávila takmer celý svoj predchádzajúci profesijný život, nikdy som v ňom také hlboké zadosťučinenie ako pri fotke nepocítila. A preto, keď som na jeseň minulého roka o prácu prišla, začala som sa myšlienkou posunúť moju vášeň pre fotografiu do novej roviny, zaoberať vážnejšie. Momentálne sa táto myšlienka začína pretvárať do skutočnosti a dúfam, že ma fotka neprestane baviť. Veď keď po celodennom „vyvolávaní“ fotiek zo svadby, pijem kávu a vonku lejak, ja schytím foťák, leziem na stoličku vo vchodových dverách a lapám kvapky a vôňu dažďa. Stará koza, dobre mi tak (smích).
Můžeš mi něco říci o další tvé zálibě, rukodělné?
No jo, no. Kokos. Lampy z kokosu sú moja ďalšia zábavka. Objavila som také na internete a tak veľmi sa mi to zapáčilo, že som si povedala, to musím mať. A to by som nebola ja, keby tam nebolo: ja sama. Tak som si kúpila špeciálne náčinie na vŕtanie, rozbehla výskum bodových zdrojov svetla a po krátkom čase bola na svete prvá lampa. CoCo_Light. Je to síce trochu prácna záležitosť ale na druhej strane náramne relaxačná. Inšpirovaná najčastejšie nejakým ornamentom, vŕtam dierky do vydlabaného kokosového orecha. Veľa dierok, veľmi veľa dierok. A svetlo prechádzajúce cez tie dierky potom večer vytvára neskutočne nádherné vzory na stenách a tým dodáva interiéru jedinečnú atmosféru. A sme doma, všetko so všetkým súvisí, svetlo cez dierku – objektív.
Lampa, fotoaparát, ornamenty, obrázky, emócie, svetlo v duši, to je moja doména. A že sa lampy páčia, vyrobila som ich už aj zopár pre priateľov a známych. Lebo rada zdieľam a rozdávam radosť a príjemné zážitky.
Děkuji ti za rozhovor a přeji dobré světlo nadále!
„Napriek tomu, že som introvert a nerada o sebe hovorím, radšej som, keď za mňa hovoria moje fotky, podarilo sa mi zo seba niečo vydolovať. Ďakujem Kateřině za túto psychoanalýzu. Síce Donaha, pre AFUK a čitateľov, ale veľmi veľa pre mňa vo nútri!“
Photo fan page, CoCo_light, Fotoblur portfolio, Vlastná stránka