Dnešní Numen bude vonět krásně po dřevě. Dozvíte se, že fotit se dá na všechno, třeba na dýhu. Eva Vlašicová vypráví o tom, že fotograf i jeho rodina to mívají nelehké, neboť málokterý nadšený amatér má k dispozici vlastní temnou komoru. Dnešní příběh je o trpělivosti, prokrastinaci a nedostatku černočerné tmy. I o tom, že jedno cvaknutí vypínačem na WC může zmařit týdny práce.
_
Práca chvatná – málo platná vs. Čo neurobíš dnes, už neurobíš nikdy
Drevo človeka sprevádza celý život, od kolísky až do truhly. Hoci dnes už asi len máloktorá mamička kolíše svoje bábätko v kolíske, postele sú väčšinou z lacných náhrad a ešte aj truhly určené na kremáciu sú z drevotriesky, drevo je i tak stále súčasťou ľudského života. Pred 2 rokmi som sa aj ja dostala do drevovýroby a tým aj k dostupnému materiálu, o ktorom som usúdila, že by bol vhodný na fotografické spracovanie.
Už dávnejšie mi učarovali viacnásobné expozície na kinofilme a v hlave sa mi hneď začali rojiť predstavy o prelínaní letokruhov s mojimi kompozíciami. A tak som si domov niesla odpad drevných dýh určených na likvidáciu, aby som otestovala vlastnosti jednotlivých drevín v súčinnosti s vodou a fotochémiou. Na internete som našla rôzne odkazy o práci s fotografickou emulziou a už aj som objednávala prvé balenie FOMA produktu. Medzitým som dyhy namáčala vo vode, v laku na drevo, vo fermeži, aby som zistila, čo sa s nimi po usušení stane.
FOMA emulzia dorazila a ja som začala študovať, ako sa s ňou pracuje. Za najzložitejšiu podmienku som považovala zohnať tmu, v ktorej by som s ňou mohla pracovať a v ktorej by sa mohla sušiť a dozrievať – v tom čase som totiž ešte nemala vlastnú fotokomoru, preto to nebolo také jednoduché. Vlastne v bežnom obytnom priestore s 3 ďalšími spolubývajúcimi to bola priam nemožná podmienka. Nuž som s realizáciou musela čakať …. od apríla do júla, kým doma ostanem celkom sama, kým budem mať istotu, že mi nikto ani náhodou nezasvieti bielym svetlom do mojich predstáv.
Keď deti odcestovali na prázdniny a manžel na služobnú cestu, zúrilo vonku leto a aj tie najkratšie noci sa neochladili pod 25 °C. Ešte za svetla som si nachystala potrebné pomôcky v kuchyni, zatemnila okno i presklené dvere, vypla mobil. V uzavretej miestnosti som sa potila ako v saune, no nemohla som sa dočkať, kedy sa emulzia rozpustí a začnem ju nanášať na vopred vybrané dyhy. Zhruba o 22,00 už bola prijateľná tma. Návod na použitie sľuboval pomerne rýchlu prácu. Ako čas plynul a blížila sa polnoc, začínala som pochybovať o úspechu. Emulzia na dyhe neschla, mne sa už zatvárali oči a pri predstave, že ráno vstávam o 5:02 do práce mi bolo takmer do plaču. V slabom červenom svetle isto aj s červenými očami od únavy som prečítala ešte raz návod na použitie, aby som zistila, že tými malými písmenami je tam upozornenie, že emulzia schne v závislosti od nasiakavosti materiálu od niekoľkých minút až do niekoľkých hodín.
Prišiel domov, zvítali sme sa a než som stihla povedať čokoľvek o svojich fotoaktivitách, zašiel normálne na WC a do kúpelne a mojich 27 kusov dýh sa exponovalo.
Pochytila ma panika, lebo som si uvedomila, že do rána tie dyhy neuschnú a keď začne svitať, všetky drievka vyjdú nazmar. Kde v dome ešte môžem nájsť miesto s bezpečnou tmou aj počas dňa? Okrem jedného malého kumbálku majú všetky ostatné miestnosti okno. Tak bolo rozhodnuté, rýchlo urobiť v kumbále aspoň trocha miesta pre moje mokré dyhy. Zrátala som počet kusov a v celom byte som povypínala spotrebiče, ktoré akýmkoľvek spôsobom mohli vydávať čo i len nepatrné svetielko. Nasledujúce minúty som podľa hmatu nosila po 2 kusoch cez celý byt svoj budúci fotomateriál. Bola som zúfalá z potreby spať a ostatné 2 kusy som nikde nevedela nájsť, nuž som si povedala, že ich obetujem, ale posvietiť si musím. Až pri plnom osvetlení som pochopila, že pri počítaní som sa o tie 2 ks pomýlila. Bolo už dosť po polnoci, kým som upratala kuchyňu a zaľahla do postele, no bola som spokojná, ako som veci vyriešila. Pokiaľ na WC nikto nezasvieti svetlo, mojim dyham sa nič zlé nestane. Na druhú noc by už mali byť suché, zbalím ich do čierneho obalu a v príhodnej chvíli použijem pod zväčšovákom. Deti doma nie sú, ja na WC trafím aj po tme a kým sa muž vráti domov, po mojej činnosti doma nebude ani stopy.
Lenže, čo neurobíš hneď …. A tak som dyhy nechala sušiť ešte ďalší týždeň a vždy som si našla výhovorku, prečo som ich stále nezbalila do svetlotesnej fólie. V deň príchodu manžela zo služobnej cesty som stále mala čas mu oznámiť, že si nesmie zasvietiť na WC, lebo som lajdáčka lenivá …. Prišiel domov, zvítali sme sa a než som stihla povedať čokoľvek o svojich fotoaktivitách, zašiel normálne na WC a do kúpelne a mojich 27 kusov dýh sa exponovalo.
Musela som čakať ešte ďalších pár mesiacov až do decembra, kým som si nezariadila vlastnú fotokomoru s tmou aj cez deň, kde som už bez obmedzovania ostatných rodinných príslušníkov mohla nanášať emulziu a sušiť dyhy. Prvými výsledkami som bola nadšená nie len ja. Potešilo ma, že zaujali návštevníkov výstavy AFUK Chotěboř 2013 a teraz nedávno aj návštevníkov výstavy v Pisztoryho paláci v Bratislave. Poďakovanie v podobe fotografií na dyhe sa ušlo aj mojim kolegom z práce za to, že pri likvidácii odpadu na mňa nezabudli a odložili mi vhodný materiál. Najväčšiu vďaku si však zaslúži moja rodina, deti a manžel za tú trpezlivosť, čo so mnou majú, pokiaľ sa ja venujem svojej záľube vymýšľať, čo všetko sa dá vo fotografii urobiť.