Hudba zní nejlépe, když zavřete oči, vypnete mobil a odložíte fotoaparát ….

_

Základná umelecká škola, ktorú navštevujú moje deti, tento rok oslavuje 25. výročie vzniku. Pri tejto príležitosti vedenie školy, pedagógovia i žiaci v spolupráci s viacerými mestskými časťami a bratislavským magistrátom pripravili sériu koncertov. Tá vyvrcholila slávnostnou akadémiou v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca za účasti osobností kultúrnej, spoločenskej a politickej obce, pedagógov súčasných i bývalých a nás, rodičov účinkujúcich detí.

Nepíšem menovite, neuvádzam konkrétny dátum, ani presný počet účinkujúcich, nepíšem totiž reportáž.

Od útleho detstva chodievam na koncerty vážnej hudby. Vodila ma na ne mama. Má hudobné vzdelanie a vzťah k hudbe u mňa i u mladšej sestry pestovala od narodenia. Ja som zvládla spev a klavír, sestra balet a spoločenské tance. K hudbe vediem aj ja moje deti. Nie vždy sú z toho nadšené, ale držia sa statočne. Hudba je totiž fenomén, nedá sa pred ňou uniknúť. Pred obrazom môžem zatvoriť oči, pred pachom si môžem zapchať nos, no nech si akokoľvek uši zapchávam, hudbu, jej vibrácie vnímam celým telom.

Slávka Vlašičová – foto: Evla

Slávka Vlašičová – foto: Evla

 

 

 

 

 

 

 

 

Na slávnostnej akadémii vystupovali len tí najlepší z najlepších. Do školy chodí takmer 400 žiakov, verím, že vybrať 18-20 čísel nebolo jednoduché.

Krátky úvodný príhovor pána riaditeľa – cvak-cvak, potlesk a ešte cvak-cvak, dobre, pre istotu ešte jeden cvak. Prvá skladba Nella Fantasia od svetoznámeho Ennia Morriconeho v podaní detského orchestra mi vháňa slzy do očí. Dýcham so speváčkou, má nádhernú farbu hlasu a prekrásne frázuje – cvak-cvak, cvak do najväčšieho piána v celej skladbe.

Mladá, možno 15-16-ročná dievčina s najnovším modelom Canon EOS-5D Mark III, blesk 430EX II s obrovským difúzerom namiereným do stropu (v Zrkadlovej sieni je aspoň 10 m nad podlahou) kontroluje svoje zábery, upravuje nastavenia a fotí ako na športových pretekoch, hoci hráči stoja na svojich miestach, nerobia žiadne prudké pohyby za účelom zmeny vizuálneho rozloženia orchestra a aj zmena denného svetla je takmer nebadateľná.

Počas potlesku začujem z hľadiska ďalšie „fotografické“ zvuky v podobe krátkych cinknutí alebo simulovaných zvukov zrkadlovky v mobilnom telefóne. Oceňujem, ak si to vie niekto vybaviť mimo skladby. Dievčina počas potlesku nefotí, asi nie je čo. Trpezlivo vyčkáva na nasledujúcich účinkujúcich, ktorým aj niekoľkokrát za jednu skladbu doplní prednes o svoje cvak-cvak.

Pozorujem osadenstvo, niektorých nepoznám, iní sú stabilní poslucháči ako ja. Nezdá sa mi, že rodičia zostarli, len na detiskách vidno, ako narástli, ako sa zdokonalili v hre na svoj nástroj a tí starší žiaci už hudbu preciťujú a rozumejú jej.

Dia Takácsová

Man Ray

 

 

 

 

 

 

 

Cvak-cvak, cvak-cvak, dievčina ma začína rozčuľovať. Symbolicky si hryziem do jazyka a vravím si, že je ešte príliš mladá na to, aby vedela fotografovať profesionálne. Nejaký pán to už nevydrží a upozorňuje ju na to, že svojím cvakaním vyrušuje. Nachvíľu sa zamyslí, prestane fotiť a dopočúva skladbu v tichosti. Potlesk zrejme rozptýlil jej negatívne pocity z kritiky a ďalšiu skladbu už opäť dopĺňa cvakanie mimo rytmu, mimo dynamiky.

Sama seba presviedčam, že jej nebudem kaziť radosť z fotenia, no moja trpezlivosť sa míňa, keď v priebehu 2-minútového prednesu 8x cvakne z rovnakého uhla! Píšem jej na vytlačený program stručne pár rád do budúcnosti. Podávam jej lístok, vymeníme si úsmevy a pri posledných melódiách vidím, že počúva hudbu, vníma dynamiku a snaží sa schovať svoje cvak-cvak vo forte fortissimo. Neutíchajúci potlesk a poďakovanie na záver, sme srdečne pozvaní na slávnostné pohostenie.

Upíjam šumivé víno a vychutnávam si všakovaké dobroty, milo debatujeme s mladou fotografkou. V hudbe sa nevyzná, program si vopred nenaštudovala a vôbec jej nenapadlo, že mohla byť prítomná na generálnej skúške. Do nadšeného prísľubu nám zrazu nepríjemne ostro zasahuje jej matka. Nech dám dievčaťu pokoj, jej stará matka bola tiež fotografka a mladú už všetko naučila. Márne sa snažím pani vysvetliť, že to nebola kritika. S vyhrážkami o tom, ako z budúceho koncertu žiadne fotky nebudú, berie dievča preč.

Nuž, aj v Slovenskej filharmónii poslucháčov pred koncertom slušne upozornia, že fotografovať počas predstavenia je zakázané. Doposiaľ sa nikto nesťažoval, že kvôli tomu nemá fotky.

_

Mám fotoaparát, som fotografka? Mám doma husle, som huslistka. Nevadí, že viem sotva vymenovať názvy strún, ale mám husle. Moja matka hrávala na akordeóne, tak bez pochýb som huslistka! Ak raz budem hrať, možno sa to nebude dať počúvať, ale môžete ma pri tom fotiť, z fotografií predsa žiadny zvuk nevychádza.

_

Text: Eva Vlašičová

Foto: Eva Vlašičová, Dia Takácsová. Man Ray