Vzájemně se dotýkáme rukama či ústy … ale jak často se dotýkáme matky země?

Bosá som behala už ako dieťa, no vtedy sme tak behali po dvore všetci. Odvtedy som vyrástla z mnohých topánok a ešte viac som ich zodrala, keď som už prestala fyzicky rásť. Pred 2 rokmi vo voľnej prírode som sa opäť vyzula. Bol to príjemný pocit cítiť pod nohami skutočnú „holú“ zem, sviežu trávu, slnkom zohriate skaly alebo teplé blato. Vlani som sa vyzula na dovolenke v Slovenskom raji a bosá som ho prechodila krížom-krážom vrátane povestných rebríkov. Po návrate do civilizácie som sa vždy obula. Ani mi nenapadlo vykračovať mestom bosá! Až do tohto leta, keď sa mi v nečakanom lejaku priamo v meste rozpadli moje staré obnosené plátené cvičky. Ohromná prietrž mračien spôsobila, že rozpálenými chodníkmi a ulicami sa valili prúdy teplej vody a príjemne mi omývali bosé nohy.

raj_rebrikDo konca leta som sa pokúšala zohnať nové cvičky mojej veľkosti, no hoci si žijem na veľkej nohe – alebo práve preto – nepodarilo sa mi ich zohnať. September bol stále teplý, nuž som sa neobula, bosá som zostala aj na dušičky a už to tak vyzerá, že sa neobujem ani do Vianoc. Bosý človek kráča inak, opatrnejšie, citlivejšie, vnímavejšie. Prihovárajú sa mi rôzni ľudia, známi i celkom cudzí a všeličo sa ma vypytujú. Najčastejšie, či mi nie je zima. S pokročilým zimným časom mi začína byť chladnejšie, je to však len zvyk. Jeden rozhovor mi utkvel v pamäti zvlášť:

 

„Máš topánky v aute, len teraz si sa vyzula.“

„Nie, naozaj, nemám. Aj šoférujem bosá.“

„Neverím!“

A zrazu som si uvedomila, že ľudia druhým veria podľa toho, ako sami hovoria pravdu alebo klamú.

*

Text a foto: Evla Vlašičová