Na Zátiší je zdivočelá zahrada a místo s příběhem. Dva tehdy skoro cizí se tam v pátek třináctého máje potkali s fotoaparáty mezi rozkvetlými třešněmi a pokusili se zastavit čas. Peter Drežík a Viki Kollerová „drež a vi“ zachytili na film reminiscenci dětství.

Jejich společná série klasických fotografií je ke shlédnutí ve fotogalerii Trafačka v Nitře až do 23.2. 2017 .

 

 

„Rozutekané spomienky  zachytené na čierno-bielej mucholapke, ako si ich pamätáme, alebo ako by sme si ich pamätať chceli. Inštalácia fotografií a objektov vznikla ako zámienka, aby sme sa mohli znova ponoriť do bezstarostnosti a slobody detstva,  ktoré sa postupne vytráca z našej pamäte.“

 

Peter Drežík (1982)

 

Zlatník, ktorému učarilo striebro. Prvé filmy exponoval ako 8-ročný na fotoaparát Smena M8. Po strednej škole s umeleckým zameraním nasledovalo štúdium výtvarnej výchovy na pedagogickej fakulte UK. Od roku 2015 je študentom Inštitútu tvúrčí fotografie Slezkej univerzity v Opave. Jeho tvorba je zameraná na urbánnu krajinu a zátišia. Navonok nenápadné fotografie mapujú každodenné dianie s jemnou iróniou.

 

Ja a Déjà vu:

Bol máj, piatok 13-teho. Viki som videl naživo asi tretí krát v živote. Išli sme sa pozrieť na dom, v ktorom prežila detstvo, no posledných pár rokov v ňom nikto nebýva. Je to pamiatková stavba zo začiatku  minulého storočia a čaká na rekonštrukciu. Zdivočelá záhrada, opadávajúci brizolit, drevené okenice, dvor s mačacími hlavami, tehlový múr garáže… miesto s príbehom. Viki nenápadne vytiahla Leicu. “Odfoť ma tu.” Onedlho sa situácia otočila, a zrazu som bol modelom ja. Takto to celé začalo.

 

Viki Kollerová (1984)

 

Vyštudovala tlmočníctvo a prekladateľstvo na Filozofickej fakulte. Fotografii sa začala venovať relatívne neskoro, no s veľkou intenzitou. Realizuje sa najmä formou autoportrétu a aktu. Autoportrét vníma v širokom zábere, od detailu zátišia až po celok krajinky. Jej fotografie sú spleťou drsnosti prostredia a zraniteľnosti ľudského tela a duše.

 

Déjà vu?

Naozaj bol máj, a bol piatok trinásteho a asi aj kvitli čerešne. Chcela som skoro neznámemu chalanovi ukázať kúsok môjho detstva, lebo sa mi zdalo, že je to ten najlepší spôsob, ako sa niekomu predstaviť. Náš dom stojí na ulici s poetickým názvom “Zátišie”. Po rekonštrukcii tam veľa zátiší nezostane, a ja som vedela, že chcem ten môj kúsok minulosti ešte posledný krát zastaviť v čase. Vybrala som si na to jeho.

 

DejaVu001-1 (1)Každý sme do našej série dali  to, čo vieme najlepšie.

Peťo je dobrý po technickej stránke klasickej fotografie, ja to viem so samospúšťou a statívom.

Všetky fotografie sme fotili na film a filmy sami vyvolávali.

Navzájom sme sa učili a hlavne snažili nájsť spoločnú cestu, čo nebolo vždy jednoduché lebo každý vidíme svet po svojom.

 

foto z vernisáže: Pavol Laco