Život se dá pozorovat z různých úhlů, s nohama pevně na zemi či pod hladinou. Pohledem hladové labutě nebo očima fotografky Evly. Začtěte se do Numen nejen o otužování.
*
Možno pri pohľade na fotografie nadpis vyznieva nepravdivo, no všetko je inak. Koncom jari sme si v záhrade postavili nafukovací bazén a celé horúce leto sme sa v ňom osviežovali. Aj deti sa v ňom rady čvachtali a vystrájali a pozývali k nám aj svojich kamarátov. A tak sa stalo, že posledný deň prázdnin bol zároveň posledným dňom funkčného bazéna – nevydržal nápor detskej energie a opraviť sa už nedal. Hnevať sa nemá zmysel, veď neďaleko za dedinou je krásne jazero s najčistejšou vodou v okolí, stačí sadnúť na bicykel a odviesť sa tam.
Zvykla som si chodiť plávať rovno po robote. Jeseň bola slnečná a teplá až do októbra, kedy udreli prvé mrazíky. Neplánovane sme sa na brehu stretávali tí istí ľudia a veru, aj som ich obdivovala, keď mi vraveli, že budú chodiť plávať až do dušičiek. Dni sa skracovali, vzduch a voda pomaly chladla, ale chuť kúpať sa v jazere ma stále neprechádzala. V jesenných dažďoch som uvažovala, že už prestanem, lenže ak som vo vode, potom je jedno, že prší, mokrá som tak či tak. Zo stromov opadalo lístie, bicykel som vymenila za auto, no na jazero som chodiť neprestala. Voda sa vyčírila dopriezračna, nuž viditeľnosť bola skvelá až na dno.
Hoci plávať viem, voda nie je môj živel. Neznáma hĺbka mi naháňa strach, lepšie sa mi pláva v spoločnosti. Nepodarilo sa mi nahovoriť na plávanie nikoho z tých, čo poznám a s cudzími zas neviem nadviazať kontakt. Prekonala som sa na Vianoce a prijala som pozvanie na spoločné kúpanie s vajnorskými ľadovými medveďmi. Bolo to skvelé, chvíľu som sa nebála neznáma pod sebou a spokojne som sa oddávala plávaniu v ľadovej vode. Milujem teplo, to mi asi nikto neuverí. Celé detstvo som vyrastala v blízkosti termálnych prameňov a kým som neodišla na univerzitu, nepoznala som chlad vody v plaveckom bazéne s teplotou 28 °C. Neotužujem sa, len som sa neprestala od leta kúpať v jazere.
Je to pre mňa spôsob, ako sa vyrovnať s tým, čo mi naháňa strach a zároveň sa zmierujem s tým, čo nemám rada. Vyhla som sa silvestrovskej masovke na jazere, šla som si v pokoji zaplávať na Nový rok. Z brehu mi robí spoločnosť manžel, vo vode ryby, ktoré nevidím a labute, pred ktorými sa mám na pozore. Sú zvyknuté, že letní rekreanti ich kŕmia a tak sa dosť hnevajú, ak im nič nehodím do vody. Pre istotu so sebou nosím kúsky suchého chleba.
Takéto plávanie v zime mi umožnilo spoznať nových ľudí, pozrieť sa na život z iného uhla a opäť si uvedomiť, všetko je možné, ak človek chce a v skutočnosti nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá.
*
Fotografie: Evla (Kyanotypie a Van Dyke) a Marián Vlašič