Přeskočit na obsah

Anna Kolářová – Kráčať radostne

Přinášíme rozhovor (slovensky) Evly Vlašičové se slovenskou výtvarnicí Annou Kolářovou, jejíž fotoobrazy jste mohli nedávno vidět v galerii Trafačka na výstavě nazvané Proměny.

_

S výtvarníčkou Ankou Kolářovou som sa prvý raz stretla vo fotogalérii Trafačka v novembri minulého roka. Zaujala ma okamžite svojou veselosťou a prívalom pozitívnej energie, ktorý z nej priam srší na všetky strany. Vtedy som ešte netušila, čomu sa táto umelkyňa venuje a aké nádherné obrazy vytvára. Narodila sa v znamení Vodnára v roku Koňa a pri príležitosti životného jubilea nedávno otvorila výstavu svojich fotografií s názvom Premeny.

_

Anka, už prvý pohľad na tvoje fotografie prezrádza, že to nie sú náhodné cvaky, ale premyslené kompozície s jasným zámerom. Cit pre výtvarné umenie ťa sprevádza od útleho detstva, čo si napokon aj vyštudovala.

Áno, vyštudovala som Pedagogickú fakultu v Nitre, aprobáciu výtvarná výchova a slovenský jazyk, hoci som sa snažila 3x o prestúpenie na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. Nakoniec som dokončila školu a povedala som si, že nemusím mať predsa školu na to, aby som maľovala, kreslila a hľadala svoje vyjadrenie…tak to proste malo byť, spoznala som život z úplne iného uhla.

Čo ťa od výtvarných techník priviedlo k fotografii?

1620794_826021547411642_3877225672940958583_nAsi to bol nedostatok času, alebo netrpezlivosť vidieť výsledok svojho „objavu“ skôr, než ho namaľuješ. Nakoniec, keď cestuješ a obdivuješ krásy našej alebo inej krajiny, najrýchlejšie, ako zachytiť okamih a krásu pravej chvíle, je použiť fotoaparát.

A samozrejme, bol to aj manžel fotograf, ktorý bol nervózny z mojich nekonečných požiadaviek, aby mi odfotil moje objavy, keď on si fotil svoje. A tak mi venoval svoju starú dobrú zrkadlovku CANON EOS-1 D, Mark II digital.

Aj keď som zo začiatku fotila na automatiku, ono vám to nakoniec nedá, keď držíte v rukách niečo také ťažké, postupne zisťujete, čo všetko, aj s rôznymi objektívmi to dokáže. Takže by som odpovedala, že to bolo cestovanie … aha a ešte naša „lúčna“ záhrada.

Z tradičného filmu si prešla na Photoshop. Pri počítačoch sme si zvykli na rýchle spracovanie. Nepoužívaš jednoduché a najmä nie celoplošné úpravy. Ako dlho sa venuješ jednému obrazu v digitálnej tvorbe?

Keď začnem upravovať fotografiu, vyberiem si z množstva práve takú, ktorá ma najviac zaujme nielen kompozíciou, ale aj farebnosťou. Niekedy je to záber, ktorý nikomu, okrem mňa, nič nehovorí, dokonca by ju z množstva záberov vyhodil, ale práve tá je pre mňa tá najzaujímavejšia, lebo mi niekedy poskytuje viac možností úprav a premien, než dokonale upravená a ostrá kompozícia. Takže s vybratou fotografiou robím niekedy 3 až 6 hodín, alebo aj celý deň a aj týždeň, dokonca k niektorým sa vrátim aj po mesiacoch, pretože, ak sa mi podarí niečo, z čoho som nadšená, dokážem si tento moment objavenia prezerať každý deň, prípadne skúšať ešte iné zmeny, pokiaľ nie som presvedčená, že je obraz konečný a môžem ho ukázať priateľom, alebo ho vytlačiť na kvalitnom fotopapieri a predstaviť ho prípadne aj na výstave.

1959329_826030804077383_6035811923465905855_n10175083_836123149734815_7659808971494650394_n

 

 

 

 

 

 

 

Tvojou doménou sú sýte farby a nápadné farebné kombinácie. Život nie je len čierno-biely. Ktorá je tvoja obľúbená farba a prečo?

Neviem, či je správne vyberať si farbu, keď žijeme v nádhernom farebnom svete. Mám rada všetky farby, ktoré sú všade okolo nás a nielen tu na zemi, ale aj v morských hlbinách, čo ma presvedčilo, že sa farieb nemáme vôbec báť. Veľakrát som počula názory, aby som farby trocha potlačila a robila v matnejšom prevedení, ale zistila som, že farby sú predovšetkým spojené s našim prežívaním, s pocitmi smútku, bolesti a hlavne radosti zo všedných darov života. A ten je predsa nádherný, nie?

Na svojich fotografiách dokážeš aj obyčajné veci premeniť na zaujímavé. Čo je tvoja najväčšia inšpirácia?

Oslovujú ma hlavne staré domy s rozbitými oknami, stenami, zrúcaniny hradieb, chaoticky poukladaných skládok dreva, zamknuté dvere a reťazami obtočené brány, alebo studne, ktoré mi pripomínajú zvláštne uzamknuté tajomstvá v každom z nás. Rada mám uličky a schody, ktoré niekam vedú, kamene, čo niečo znamenajú, kríže, čo niečo vypovedajú, kvety a kytice, čo všetkým z nás radosť prinášajú. Mám rada človeka v jeho čistote prejavu, v jeho neskrývanom smútku, alebo radosti. A ešte niečo, mojou najväčšou inšpiráciu je naša dedinská záhrada a môj päťročný vnúčik, s ktorým fotím a objavujeme všetko, čo je okolo nás s neuveriteľne krásnou detskou radosťou a neúnavnosťou…

Na mňa aj veľmi vážne témy v tvojom spracovaní pôsobia optimisticky. Máš svoj obľúbený citát, ktorý vystihuje to, čo chceš svojimi obrazmi povedať divákovi?

10264909_715232541867156_8590303762789687973_n

„Neexistuje žiadna nutnosť vedieť,
kam kráčaš,
Neexistuje žiadna nutnosť vedieť,
prečo kráčaš,
všetko, čo je potrebné vedieť je,
že kráčaš radostne,
pretože keď kráčaš radostne,
nemôžeš ísť zle.“ (Osho)

 

Áno, ten citát vystihuje presne to, čo cítim pri fotografických „výpravách“ a ich spracovaní.

Aká bola okrem univerzity tvoja škola praktického výtvarného života? Mnohí totiž často považujú umenie za akúsi nadstavbu bez praktického využitia.

V škole sme pracovali s rôznymi výtvarnými technikami: kresba, maľba, drevoryt, linoryt, intarzia, suchá ihla, koláž, typografia, sochárske práce, práce s hlinou, ale mňa najviac bavila voľná kombinácia kresby tušom, doplnená farbou olejového pastelu, ktorý nútil k výtvarnej štylizácii obrazu. V škole, pod vedením maliarov, grafikov a sochárov nás viedli k voľnému osobitému prejavu. Mali sme možnosť vystavovať, navštevovať výstavy našich a zahraničných umelcov, spoznávať históriu nielen v architektúre, ale aj v širokom zábere umeleckých techník.

Družstevný podnik Optima bol zameraný na reklamu a propagáciu komerčného a politického zamerania pre obchodné domy a predajne Jednoty na celom Slovensku. Pôsobenie v tejto oblasti bolo pre mňa dosť veľkým skokom z umelecky spracovaných námetov, ktoré sme na fakulte tvorili, prejsť do tvrdo realistických komerčných a niekedy až prísne ohraničených motívov. Samozrejme aj tu som mala možnosť vidieť praktickú prácu písmomaliarov, tlačiarov, mohla som byť pri práci sieťotlačiarov, nadýchať sa vône farieb a vidieť výsledky tých šikovných nedocenených umelcov.

V tejto sfére sa mi podarilo presadiť tvorbu a tlač maľovaniek, vystrihovačiek, ktoré boli v obchodnom reťazci zamerané na deti školského a predškolského veku a samozrejme, pár som ich aj navrhla. V tomto období som začala s ilustráciou pre české a slovenské vydavateľstvá a detské časopisy Včielka,Zornička ai.

Vlastné nápady ťa priviedli napokon do vlastného vydavateľstva. Pre koho boli určené tvoje ilustrácie?

V období ekonomických a politických zmien som si uvedomila, že keď môžem ilustrovať pre iné vydavateľstvá, tak bude lepšie, keď budem robiť pre svoje. Odišla som z podniku a založila som si vydavateľstvo a reklamnú agentúru PALETA.Vydavateľstvo bolo zamerané na vydávanie mnemotechnických pomôcok, ktoré mali byť doplnkom povinného učiva. Boli to väčšinou maľovanky, vystrihovačky pre deti MŠ a žiakov1. stupňa ZŠ, zamerané najmä na slovenský jazyk a matematiku.

Spolupracovala som s učiteľmi ZŠ, s ktorými sme vydali aj doplnkovú učebnicu „Zvedavka prvouka“, schválenú MŠ SR pre 1. ročník. O túto učebnicu mali záujem aj maďarské školy, no od MŠ SR sme nezískali finančnú pomoc na jej realizáciu…Taktiež v spolupráci s ľudovou autorkou rozprávok z Veľkého Zálužia, ktoré zozbierala a ilustráciami doplnila Edita Žilíková, som vydala rozprávkovú knižku „Bol raz jeden strom“.

10250251_834388313241632_430231081394797686_n

V spolupráci so sponzormi boli rozprávky prepísané v Breilovom písme pre nevidiace a slabozraké deti, ku ktorým bola darovaná aj audiokazeta s nahrávkami rozprávok, ktoré narozprávali herci Starého divadla v Nitre s originálnou hudbou rómskej kapely z Mojmíroviec. Tie rozprávky sú proste prenádherné, pripomínajú mi rozprávky Pavla Dobšinského.

Bolo to taktiež nádherné obdobie, plné zmien a entuziazmu, ale aj sklamaní z nepodnikateľského prístupu mnohých tzv.podnikateľov a z neprávneho prístupu štátu, ktorý aj doteraz nemá veľký záujem právne ochraňovať malých podnikateľov.

Je jasné, že máš k deťom blízky vzťah. Aj v tebe stále žije veselé zvedavé dieťa s túžbou objavovať a skúšať nové veci. Na čo z detstva si rada spomínaš?

1599210_790154774331653_1735995778_oAsi na toho prvého koníka, ktorého mi možno ako 5 ročnej nakreslil otec, ako ma mamina podporovala, keď som sa niekde v kúte izby zašila s kresbami a nemusela som upratovať, lebo som kreslila, ako moje dve sestry, s ktorými som bývala v jednej izbe, ochotne rešpektovali moje nočné tvorivé seansy a oni si pritom mohli čítať svoje hrubé knižky, o ktorých mi potom rozprávali… Moje detstvo bolo nádherné, som dievča z majera, takže som žila v blízkosti rôznych zvierat a aj na našom dvore sa hemžili všetky druhy kačiek, husí, sliepok, moriek, zajacov, prasiatok, mačiek a holubov, ktoré sme kŕmili a obdivovali ich dokonalý let. Asi aj preto sa mi často snívalo, ako vzlietam zo strechy nášho starého domu a ako sa snažím učiť lietať aj moje sestry, brata a všetkých známych…Ten pohľad z výšky bol nádherný.

Čo by si ešte chcela objaviť?

Myslím, že ja, alebo my vlastne nič neobjavujeme, len náhodou si všimneme niečo, čo už objavené bolo, čo je v prírode len tak na dlani, pred našimi očami, ale naše momentálne možnosti, vývoj, technika nám umožňujú meniť skutočnosť, realitu tak, aby vystihovala naše myšlienky, predstavy a posúvala tak našu tvorbu, momentálne u mňa fotografiu, do iných, možno neobvyklých možností, kreácií, či dimenzií? Chcela by som ešte vyskúšať kombináciu fotografie s kresbou, pastelom, ai. Skúšam objaviť aj krásu hliny pri tvorbe keramických výtvorov a možno, ak čas dovolí, spojím keramiku s fotografiou, ale to už fantazírujem.

1398614_740402189306912_130383956_o1380613_719507741396357_1761421110_n10259787_826031774077286_8825703206710545355_n

 

 

 

 

 

Evka – Evla nám však na workshope o kyanotypii dokázala, že sa s fotografiou dá vytvoriť aj nemožné…A to ma fascinuje. Takže, chcem objavovať stále, pretože mi to dáva pocit šťastia a radosti, ktorý hľadáme všetci.

Ďakujem veľmi pekne za rozhovor, k životnému jubileu prajem všetko najlepšie a bodaj by si ešte dlho šírila toľko veselosti a optimizmu.

_

Autorka rozhovoru: Evla Vlašičová