Škoda, že tyto řádky nemůžete číst na papíře psané rukou. Dnešní Numen se totiž dotýká hmatatelné reality. Všudypřítomná virtualita útočí stejně jako viry a oslabuje tvůrčí imunitu. Přinášíme zamyšlení fotografky Evy Vlašičové nad světem jedniček a nul.

_

Škoda, že je iba vymyslená ….

Prebudila ma pieseň od Elánu Vymyslená. Spieva sa v nej o vláčiku do Modry, hoci v Modre nie je železnica, o milenke so sinkou na lakti a taškou od mamy, ktorá je napokon len vymyslená, hoci živá predloha tejto hrdinky bola skutočná.

Spomínam si na Nekonečný príbeh a zápletku, ako mizne Ríša fantázie. Čím viac si však uvedomujem skutočnosť, tým silnejší je môj pocit, že žijeme vymyslené životy vo vymyslenom prostredí s vecami a ľuďmi, ktorí neexistujú naozaj, sú len niekde vymyslení a polapení v sociálnych sieťach, vo virtuálnom svete vedú virtuálne životy a zverejňujú virtuálne fotografie. Presťahovali sme sa do Ríše fantázie a pomaly zabúdame na realitu.

Našťastie stále existujú spôsoby, ako sa vrátiť do skutočného sveta. Nie hlad, ani smäd, či potreba spánku, ale nutnosť zaplatiť za energie, za jedlo a za bývanie, hoci aj vymyslenými peniazmi.

Čo ma priviedlo na tieto myšlienky? Fotografia a to, čo s ňou súvisí. Kedysi to bolo jasné, peniaze boli len tie, čo mama dostala na výplatu a doma položila na stôl – žiadne účty v banke a virtuálne platby kartou. Priatelia boli len tí, s ktorými sa dalo naozaj zahrať, naháňať, smiať, stretnúť, posedieť pri káve či inom nápoji – žiadne mená a tváre bez hlasu, mimiky, gestikulácie. Denne dostávam niekoľko správ, v ktorých ma neznámi ľudia z celého sveta žiadajú o priateľstvo. Myslela som si, že je to tým, že sa venujem fotografii. Vymyslela som si iný profil, s iným menom, s inou krajnou pôvodu, bez fotografie, nevykazujem tam príliš veľa aktivity, lebo na to nemám čas, i tak dostávam žiadosti o priateľstvo napriek tomu, že som len vymyslená. Fotografie boli len tie, ktoré sme mali založené v albumoch alebo uložené v krabici – žiadne monitory a digitálne šifry 1-0. Dokonca ani negatívy sa nerátali ako fotografie, pokiaľ sa nenazväčšovali na papier.

Napadlo mi, že po Novej slovenskej vlne z 80. rokov je na čase, aby sa spustila nejaká súčasná slovenská Lavína. S odstupom 30 rokov je nás dosť fotografov, ktorí do fotografie vniesli niečo celkom nové (alebo aj celkom staré) a teda nebolo by od veci usporiadať nejakú spoločnú výstavu. Kto robí hmotné výstupy, nemá problém. No keď príde na jednotky a nuly, zrazu nie je jasné, akej veľkosti bude finálny obraz, na akom podklade bude vytlačený a koľko kópií sa napokon naozaj vytlačí. Ako vystaviť niečo, čo v skutočnosti neexistuje? Svetové fotografické časopisy a internetové portály uverejňujú úžasné kompozície, farby, myšlienky, ktoré v skutočnosti neexistujú. Renomovaní sa zrazu stávajú fotografi, ktorí bez monitora nemôžu ukázať žiadnu svoju fotografiu.

A je vôbec to, čo je na monitore, ešte fotografia? Už sa nečudujem, že Mesiac fotografie nám predstavuje tvorbu Novej slovenskej vlny spred 30 rokov. To, čo vzniká teraz, sa totiž vystaviť nedá, lebo je to vo veľkej miere len virtuálne. Pre každého kurátora a galeristu je jednoduchšie pracovať s niečím, čo naozaj vidno. Tak je to aj v živote. Vždy sa príjemnejšie vypije káva naozaj než akože, vždy je milšie k niekomu sa pritúliť naozaj než akože, vždy je lepšie slová počuť priamo v aktuálnom čase než čítať písmenká bez výrazu s časovým odstupom, vždy je príjemnejšie okúpať sa v mori a vysušiť na slnku naozaj než akože, vždy je zdravšie prejsť sa skutočným lesom než sedieť pred monitorom a posúvať myšou v digitálnom akožepriestore.

Pri prežívaní akožezážitkov človek síce nič neriskuje, no zároveň nič skutočné nezažije. Vymyslený svet je možno bezpečný v zmysle, že sa človek vyhne skutočným pádom a zraneniam, no zároveň nikdy naozaj nezistí, či a ako vie stáť na vlastných nohách, či je schopný žiť svoj život naozaj a nie len v ilúzii a sebaklame.

Mala by som už naozaj dokončiť svoje myšlienky o živote medzi jednotkami a nulami ….

_

Foto a text: Eva Vlašičová