Tlumočí bez pojmů. Je nespoutaná technikou a přece netvoří bezhlavě. Noří se do sebe, obrací se naruby, aby z vnitřní řeky pocitů a obrazů vyplavala její holá podstata. Tato zajímavá tvůrkyně plná paradoxů se smyslem pro sebeironii ráda zalézá pod kůži a často jde až na dřeň. Přinášíme rozhovor s fotografkou Viki Kollerovou, který připravil Miro Zaťko z SOSBB.

*

Čo pre teba znamená pojem FOTOGRAFIA?

*

Odkedy sa nevenujem lingvistike som o pojmy stratila záujem. Mám dojem, že fotografia ako taká, je v mojom prípade iba poznámkou tlmočníka, ktorý prekladá nezrozumiteľnú reč medzi mnou a mnou, a tým mi umožňuje pochopiť nemyslené.

*

Ak tomu dobre rozumiem pomocou fotografie so sebou komunikuješ a skúšaš uchopiť svoju prirodzenosť, ktorá je systémom zdeformovaná na dokonalosť podľa aktuálneho spoločenského rebríčka hodnôt?

*

Nie, nemám pocit, že by bola moja prirodzenosť zdeformovaná, a už vôbec nie na dokonalosť. Skôr sú to také moje poznámky pod čiarou k životu, ktorý žijem, a ten je mimo spoločenského rebríčka. Moje fotografie málokedy presiahnu hranicu osobného.

*

Akú úlohu zohráva v tvojej tvorbe technika? (Ľudia – fotografi fetišizujú fotografickú techniku v záujme o dokonalé technicky nekritizovateľné zábery)

*

Rozporuplnú. Fotografovanie je do veľkej miery technická záležitosť. Mašinky, kanóny, hľadáčiky, spúšte a trojnohé statívy sú skôr doménou mužov. Technika vie fotografa poriadne spútať a obmedziť, podobne ako presná predstava o tom, čo chceme vytvoriť. Sú ľudia, ktorí technike načisto prepadnú, a tak sa z fotografov stávajú zberatelia a teoretici. Myslím, že je dobré vedieť, čo všetko nám fotografia z technického hľadiska môže ponúknuť, poznať postupy starých majstrov aj najmodernejšie techniky a pritom sa v tom mori možností neutopiť. Niekomu ide skôr o proces, niekomu o výsledok. Ja si myslím, že by mali byť obidve strany rozumne prepojené. Nie je nad to uznať, že aj vďaka technickému zlyhaniu občas vytvoríme fotku, ktorá pre nás veľa znamená.

nobody4nobody2

 

 

 

 

*

Si ten typ fotografa, ktorý je euforický do momentu stlačenia spúšte? Alebo „makáš“, aby výsledok teda aj dosah na divákov bol najdokonalejší, najbombastickejší..?

*

Moment stlačenia spúšte pre mňa ako autoportrétistku nehrá rolu. Ak to chcem prirovnať k bežným postupom, euforický by pre mňa mohol byť moment, keď vidím na displeji alebo na filme výsledok. Paradoxne ale zažívam viac radosti pri samotnom procese. Moment keď sa nadchnem pre konkrétny nápad, jeho realizácia, prekonávanie prekážok a napätie s tým spojené. Po vynaloženej energii sa kľudne môže stať, že zo samotnej fotografie už až takú eufóriu nemám. Funguje to na mňa ako výzva celý proces zopakovať. Nejde o to, vytvoriť fotografiu s „najbombastickejším“ efektom na diváka. Ide skôr o to, ktorá fotografia najvernejšie vystihuje niečo zo mňa, a to nie je otázka efektu, ale pocitu, ktorý z nej mám.

*

Pracuješ konceptuálne, alebo improvizuješ? Na prvý pohľad sú to nezlučiteľné pracovné metódy?

*

Snažím sa neklásť konceptu príliš pevné hranice, a vlastne neviem, či sa dá tvoriť úplne bezhlavo. Niekedy nápady prichádzajú spontánne, priamo na mieste činu, inokedy o nich premýšľam niekoľko mesiacov. Absolútna spontaneita a odviazanosť je pri autoportréte problém. Statív celý proces stabilizuje, vytvára statickú scénu, do ktorej dynamiku vnášam ja alebo okoloidúci. Je to môj pevný bod.

Moje fotografie málokedy presiahnu hranicu osobného

Viki Kollerová, NoBody

*

Číslovka TRI je magická (z duchovného pohľadu), ale aj racionálne exaktná (napr. pri tvorbe kompozície). Ako ju vnímaš?

*

Kedysi to bolo moje obľúbené číslo, ale odkedy sa mi primiešalo do vzťahov už komponujem iba bipolárne.

*

SLOBODA umelecká, osobná sú veľmi dôležité. Ako sa vyrovnávaš s tlakmi zodpovednosti, ale aj atakmi okolia z tvojej tvorby?

*

Ťažko. S atakmi akejkoľvek povahy sa vyrovnávam ťažko. Možno preto robím to, čo robím. Rada posúvam svoje hranice a vystavujem sa tomu, z čoho mám najväčšie obavy.

nobody3

*

Takže liečba spôsobom,“hodím sa do vody, hodím sa do vody – veď sa mi žiť nechce“, ale ty si ten text upravíš  „veď sa mi žiť nechce“, na „naučím sa plávať“?

*

Liečba, to je výstižné. Hodím sa do vody, klesám, chvíľu sa topím, potom plávam hore a pustím do pľúc čerstvý vzduch. Vtedy mám radosť zo života.

*

Nahota na tvojich fotografiách je v hlavnej úlohe. K erotike a intimite má ale ďaleko…ako to vnímajú muži – veční lovci?

*

Ako vnímajú muži – veční lovci, že má moja fotografia ďaleko k erotike a intimite? (úškrn) Pre mužov lovcov bude nahota, erotika a intimita vždy na tej istej úrovni. Nedokážu odlíšiť jedno od druhého, lebo nahé telo v nich spúšťa pudovosť a tá zaslepuje. Sú tu našťastie aj muži zberači a ženy. Okrem toho uznávam, že niektoré moje fotografie sú erotické, aj keď to nebol prvý plán a dúfam, že intímne sú tak trochu všetky.

*
Máš dosť blízko k Francesce Woodman, alebo sa mýlim? Nebojíš sa vlastných démonov? Bola si na minuloročnej viedenskej výstave vo Vertical Gallery?

*

Áno, áno, áno. Všetko priznávam. Zabiť sa ale nechcem.

*

Čo si si pripravila pre banskobystrický Víkend s fotografiou?

nobody1

*

Pripravujem výstavu doteraz nevystavených fotografií pod názvom NoBody. Chcela by som prísť s nezvyčajným pohľadom na akt, ale to je už dnes asi nemožné. Narodila som sa prineskoro. (smutný povzdych)
Tiež by som si rada pripravila prezentáciu o tom, čomu sa venujem. Skupinový workšop fotenia autoportrétu v akte by som radšej vynechala.

*

Rada sa hráš? NoBody bude o „nikom“, alebo skôr „bez tela“?

*

NoBody je slovná hra, ktorá zahŕňa obidva významy. Neplatí na ňu skôr-alebo.

*

Viki Kollerová (* 1984) – fotografie autorky naleznete zde

Aktuální výstavu s názvem NoBody můžete navštívit v Muzeu SNP v Banské Bystrici až do 13. 12. 2015