Dnešní Numen je tak trochu o houbách. A ne o ledajakých! ‚Smrže‘, slovensky ‚smrčky‘, jsou pro každého houbaře vzácný a chutný úlovek. Jak se však cítila fotografka s Kufou na zádech, když hledala perfektní záběr a našla… houby. Evla a její Numen z oravského terénu.

_

Na tej fotografii sa musí niečo odohrávať!

Nič tak nepoteší pracujúceho človeka ako predĺžený víkend, nič tak nepoteší človeka z mesta ako pobyt v čistej prírode a čo môže potešiť pracujúceho fotografa z mesta viac než dostatok času na fotografovanie priamo v horách!

9_OravaSviatok práce už tradične oslavujem ničnerobením alebo cestovaním. Za krásneho slnečného počasia sme sa z Bratislavy vybrali s deťmi na Oravu k babke (mojej mame). Maloformáty aj veľkoformáty so statívmi zbalené, všetko ostatné potrebné na prežitie mám bezpečne odložené u mamy. Dlhodobo sa u mňa prejavuje zvláštna schopnosť všade so sebou doniesť dážď a hoci som dúfala, že aspoň tento víkend bude iný, nestalo sa. Už keď som zaparkovala po niekoľkých hodinách jazdy pod ostrým slnkom, začalo sa mračiť a než sme vystúpili z auta, slnko sa skrylo za husté búrkové mraky. Nič to, veď budem 4 dni, snáď aspoň jeden deň bude na fotografovanie dobré počasie. Pod dobrým počasím na fotografovanie si nepredstavujem výhradne slnko, môže byť hmla, môže aj pršať, len nech nefúka, nemrzne a nesneží.

Orava_48Orava je špecifická a kým zemiaky u nás na záhrade pomaly kvitnú, na Orave 1. mája ešte len sadia. Počasie ma ani tento raz „nesklamalo“, začalo fúkať, pršať a primŕzať. Povedala som si, že sa odradiť nenechám a že na Orave fotiť budem, aj keby sekery z neba padali. Nepadali a ja som v hmle a vetre mokrá od dažďa a skrehnutá od zimy hľadala kompozície.

Ako sa tak zamýšľam, vravím si, že nechcem len estetické ľúbivé výcvaky z krajiny, ale nech sa na tej fotke niečo deje. Pozorujem pasúce sa zajace a srnky a drkocem od zimy chrupom, ale nepočujú ma a nemajú vietor, cupitajú preč, až keď začnem rozkladať Kufu. Nevedia, že nejdem strieľať.

Orava_47Tak čo sa na tej fotografii bude odohrávať? Obzerám okolie, zaostrujem a zrazu zbieram huby, ktoré som doposiaľ vídala len v atlase húb – smrčky vysoké (Morchella elata). To je parádny príbeh! Nemám žiadny košík, tak ich ukladám opatrne do zhrnutej vetrovky. Keď sa mi ich už viac nezmestí, skrehnutými rukami balím Kufu a teším sa domov s nefotografickým úlovkom.

Smrčky skončili zapečené plnené mletým mäsom a čerstvou majoránkou. Opäť sa raz potvrdilo, že moje fotografovanie malo zmysel.

Samozrejme, sadáme do auta a odchádzame domov do Bratislavy, na Orave sa vyčasilo a na cestu nám svieti jasné slnko, aby sme lepšie videli sneh na Piľsku i na Babej hore aj vo Vysokých Tatrách. Bez fotiek, ale s hubami!

_

Text napsala a Kufou nafotila: Evla Vlašičová