Kontroverzní, citlivá i realistická. Fotografku Katarínu Grajcaríkovou vyzpovídala Evla Vlašičová.

Do povedomia fotografickej verejnosti si sa zapísala ako kontroverzná autorka vzbudzujúca veľmi živé emotívne diskusie pod fotografiami na rôznych serveroch. Aká bola Tvoja cesta k fotografii?

okoNa začiatku ako prevažná väčšina všetkých fotografov som chcela mať pekné fotky. Najskôr to bolo iba o fotografovaní v rodine, trvalo to asi 10 rokov a až postupom času, po narodení môjho druhého dieťaťa to nabralo aktívny a vážny smer.

Cesta k fotografii je u každého iná. Myslím, že byť fotografom sa nestane človek zo dňa na deň. Je to životný štýl a ten sa musí žiť.

Vnímam ľudí okolo seba a tak som to robila od detstva, veľa si nesiem práve z detstva.

 

Otestujem teda Tvoju pamäť: aká je Tvoja prvá spomienka z detstva?

Miesto jaslí som chodila k prababičke. Mám útržkovo spomienky ta to. Ešte som nemala ani tri roky.

 

Dominantou na každom Tvojom zábere je človek. Už na prvý pohľad je jasné, že nie hocijaký. Koho vidíš, keď Ti skrsne v hlave myšlienka na fotografiu?

Vidím človeka, ale skôr jeho podstatu, jeho život, veľa sa chcem o ňom dozvedieť aby som pochopila. Často sa stalo, že som mala predstavu o fotke a konkrétnom človeku, ale po rozhovore sa koncept celkom zmenil.

6vlasy

 

 

 

 

Model sa Ti s dôverou vydá napospas a Ty vyfotíš. Ako sa vysporiadaš s pocitmi, ktoré sa však do fotografie už nezmestia?

Dobrá otázka; niektoré emócie po fotení zotrvávajú až do druhého dňa. A následne vždy, keď na fotku spätne pozriem, je to možno tak u každého, ale ja som dosť citlivá a vnútorne to prežívam niekoľkonásobne.

Pri fotení je to medzi mnou a modelom veľmi intímne, čo sa týka komunikácie. Záleží od osoby, ktorú fotím, ale často to prebehne cez radosť, smiech, uvoľnenie, slzy … celá plejáda emócií.

 

Nebudem chodiť okolo horúcej kaše: niektoré Tvoje fotografie pôsobia pomerne desivo (Nočné mory, Báthoryčka). Kde sa v takej veselej krehkej mladej žene berie toľko temnoty?

Myslím, že všetko to pramení z detstva, aj keď nie som si vedomá nejakej konkrétnej skúsenosti, ale niečo bolo vo mne odmalička. Aj moja mama to povedala: „Bola si už ako malá zvláštna, zaujímali ťa také divné veci.“ Inklinovala som k strašidelným miestam, čítala som knihy o Drakulovi či Bátoryčke.

Čo sa týkalo ľudského tela a zdravovedy, tam som bola vo svojej koži. Ťažko to všetko zhrnúť stručne do jednej vety, ale mám v sebe niečo temné a čítaním, pozeraním dokumentov som to len do seba nasávala a nevedela som to ventilovať, v tomto zmysle mi fotografia pomáha zbaviť sa toho.

Ako som už spomenula, som veľmi citlivá a aj keď som do istej miery introvert a samotár, na druhej strane som veľmi otvorená a priateľská – taký paradox, ale tak to vnímam.

2pokozka10

 

 

 

 

 

 

Pod viacerými Tvojimi zverejnenými fotografiami sa rozpútala búrlivá diskusia a na niektoré sa dokonca zniesla aj ostrá kritika. Ako sa vyrovnávaš s negatívnymi reakciami od anonymných ľudí na internete?

(Smiech).  Človek si zvykne aj na železnú košeľu.

Filtrujem, čo má pre mňa prínos a čo nie.

Plač nebol, ale hnev a akútne a zbrklé reakcie som mala často. Časom som sa naučila predýchať a veľkú časť ignorujem. Ale v podstate už dlho som nemala ostrú kritiku, čakám, kedy zas príde, lebo ma to už nudí.

 

Aktuálne máš rozpracovaný nový projekt Originálni a neobyčajní. Na reakcie isto nebudeš dlho čakať. O čo v tomto projekte ide?

Do tohto projektu som išla s veľmi malou dušičkou. Práveže tu som čakala tú ostrú kritiku, ale stretla som sa s pochopením, na ktoré som doposiaľ nebola zvyknutá, keďže často som práve nepochopená.

Hlavná myšlienka projektu je dostať sa „pod kožu“, vytiahnuť z ľudí emóciu, ako u fotografovaných modelov, tak u divákov. Portrétová fotografia v dnešnej dobe poukazuje na dokonalú vonkajšiu krásu. Zovňajšok je dôležitý, ale vôbec nie najdôležitejší. Nie je problém nájsť peknú babu a urobiť peknú fotku, ale nájsť človeka, ktorý má niečo iné a urobiť pôsobivú fotku, je nesmierne ťažké. Už len takého nájsť je problém, lebo sa nechcú so svojimi nedokonalosťami, resp. problémami ukazovať. Vyrovnávajú sa sami so sebou, prekonávajú komplex, učia sa žiť s hendikepom a s okolím. Tí, ktorí ku mne prídu na takúto fotku, sú na dobrej ceste so sebaprijatím.

 

Dalo by sa povedať, že v istom kontexte sa Tvoje fotografie môžu porovnávať s tvorbou J. P. Witkina, no u Teba je cítiť zmysel pre humor. Pri všetkej tej temnote sa isto nájde aj nejaká veselá historka súvisiaca s fotografovaním.

11

Ak by som sa aspoň kúsok priblížila k tvorbe J. P. Witkina, tak by som bola asi veľmi šťastná! Jeho obrázky sú pre mňa veľkou inšpiráciou a nemyslím, že sa dajú tie moje porovnávať s jeho, pretože stále necítim slobodu v tvorení vzhľadom na spoločnosť. Akonáhle som nejakou fotkou čo i len trošku vybočila z toho, čo je v súčasnosti trendy, tak som bola dosť skritizovaná, ale to ma neodradilo, len ma vždy sklame nevnímavosť ľudí. Nechcú vidieť „škaredé“ fotky. Čo sa týka historiek,  tých je viac než dosť.

Aké je podľa Teba ideálne publikum pre Tvoje fotografie?

Realisti. Hoci občas spravím „fantazijnú“ fotografiu, ale skôr s hororovým žánrom než tým idealistickým.

 

Čo si myslíš o fotografoch, ktorí tvrdia, že si fotia len „do šuflíčka“, pritom ukazujú svoje výtvory či už na výstavách, alebo na internete?

Takí sú? (Smiech). Aha, no jasné, už chápem! Takých je dosť. A čo si o nich myslím? Že to nie sú tí „naozajstní“ fotografi, len si myslia, že sú. Nechcem sa nikoho dotknúť, ale keď idem spraviť fotku, rozmýšľam nad tým, kde bude vhodné ju zverejniť, či len na svoju web stránku, alebo na fb fanpage, alebo do fotografických skupín,  prípadne či bude niekedy možné zrealizovať vlastnú výstavu.

Pretože fotograf musí fotky ľuďom ukazovať, aby ho začali akceptovať a vedieť, že existuje!

 

Veľmi pekne ďakujem za toto múdre vyjadrenie a za celý rozhovor. Želám veľa tvorivých síl, dobrého svetla a vnímavých divákov.

*

KG2

Katarína Grajcaríková (1981) žije, tvorí a pracuje v Novom Meste nad Váhom. Fotografii sa venuje profesionálne 6 rokov. Okrem toho sa spolu s manželom stará o domácnosť a dve deti.

Jej fotografie sú publikované v SAM –  slovak art magazine, ephoto.sk, 1x.com, vogue.it,  artfreelife.com, theimaginarium.com a iné facebookové fotografické skupiny.

 

Viac jej tvorby môžete vidieť na www.gfoto.sk

 

Rozhovor připravila: Evla Vlašičová