„Pojď, dítě, uč se moudrým býti,“ povedal svojho času Jan Amos Komenský, najvýznamnejšia osobnosť svetovej pedagogiky. Hoci svetový deň učiteľov je vyhlásený na iný dátum, v bývalom Československu sa oslavoval na deň narodenia učiteľov národov.

Jan Amos Komenský sa narodil 28. 3. 1592 v Nivnici pri Uherskom Brode (v čase Rakúsko – Uhorskej monarchie), na území východnej Moravy, mal slovenských predkov, pôsobil v Čechách, Poľsku, Nemecku, Holandsku – snáď preto si ho prisvojujú nie len Česi, ale aj Slováci, Maďari, Nemci … Povinne sme sa jeho životopis učili na základnej i strednej škole a bezpochyby si každý zapamätal aspoň slovné spojenia Orbis pictus (Svet v obrazoch) a Schola ludus (Škola hrou).

Z rôznych zdrojov je možné dozvedieť sa viac o jeho aktívnom živote. Počas 78 rokov vytvoril obsiahle dielo nie len pedagogické, teologické, či filozofické, ale zaoberal sa aj ekonómiou, hoci táto veda vtedy ešte nebola samostatne špecifikovaná. V priebehu niekoľkých rokov písal Labyrint světa a ráj srdce, kde základným príbehom je pútnikova cesta svetom. Komenský v úlohe pútnika a hľadača uspokojenia či spočinutia skúma jednu márnosť za druhou. Pútnik stretáva ľudí rôznych povolaní a pýta stále rovnakú otázku: „Prečo robíte to, čo robíte?“

V Labyrinte Komenský predstavuje koncept Arx Fortunae (Hrad šťastia), ku ktorému by malo smerovať celé naše snaženie – je to bod, kvôli ktorému sme ochotní znášať všetko utrpenie a protivenstvá. K Zámku vedie Labyrint.

Takýmto zamyslením ale Komenský nekončí. Komenského pútnik totiž ani po dosiahnutí cieľa nenachádza uspokojenie. Popisuje márnosť, ktorú na Zámku našiel, či je to už márnosť bohatstva, márnosť rozkoše, márnosť slávy, márnosť poznania. Pútnik na konci svojej cesty vedúcej cez tieto a iné márnosti napokon nachádza jediný zmysluplný cieľ, ktorým je raj srdca a ten si každý nosí v sebe, nie je na nejakom Hrade šťastia.

Pôvodne som tento článok chcela venovať mojim dobrým učiteľom na všetkých školách, kde som kedy vyrušovala a vyrývala obrázky do lavíc. Chcela som podrobnejšie spomenúť tých, ktorých mená som doposiaľ nezabudla, no zoznam by bol príliš dlhý. Uvedomila som si, že platí to, čo kedysi povedal náš dejepisár na gymnáziu na margo nejakej zákernosti, ktorú sme mu ako študenti na hodine dejepisu vyviedli: „Človek sa učí celý život.“

 

Zdroj: Tomáš Sedláček: Ekonomie dobra a zla