Pri pohľade na jeho obrazy divák ani nachvíľu nepochybuje, že sa díva nie len na skvostné výtvarné dielo, ale zároveň nazerá do najtajnejších, a napriek žiarivým farbám i do najtemnejších zákutí ľudskej duše.

S Braňom sme sa zoznámili cez internet. Začiatkom tohto roka mal výstavu v priestoroch púchovského divadla a neskôr mi aj toto o sebe a svojej tvorbe prezradil.

 

Kedy si si uvedomil, že ťa baví kreslenie a maľovanie?

Kreslil som už ako dieťa na základnej škole. Rodičia si všimli, že mám talent a zapísali ma na hodiny kreslenia, no v tom čase ma viac lákalo byť vonku s kamarátmi a tak som z kreslenia ušiel. Až neskôr som sa začal výtvarnému prejavu venovať vážnejšie. Dokonca som sa prihlásil aj na ŠUP, no podcenil som talentové skúšky a neuspel som v modelovaní priestorových objektov. Túžil som mať nejakého svojho učiteľa, pod vedením ktorého by som sa v maľovaní zdokonalil, tak som sa prihlásil na kurz pre dospelých. Už po úvodných vetách prednášajúceho o tom, že umenie na Slovensku je mŕtve, som sa zdvihol a šiel som preč. Vzdelával som sa sám a zároveň som pochopil, že sám sebe som asi tým najlepším, ale aj najprísnejším učiteľom.

 

Ako si sa učil?

Skúmal som tvorbu rôznych autorov. Podrobne som študoval ťahy starých majstrov a anatómiu človeka. Nemám reálnych modelov, všetko si len predstavujem. Mám rád jemnú, priam hodinársku prácu, ktorá vyžaduje veľkú trpezlivosť. Práve preto som si vybral tuš a akvarel.

Učím sa stále. Občas kreslíme spoločne so synom a vtedy si uvedomujem, že deťom nechýba bezprostrednosť, nie sú ešte zaťažené dospeláckym zmýšľaním a predsudkami a to sú chvíle, keď sa učím od syna detskej voľnosti.

13090562_1027384407341890_1993152090_n13090113_1027377627342568_761547704_n

 

 

 

Kde máš ateliér, v ktorom tvoríš?

Najväčší ateliér mám vo vlastnej hlave. S rodinou bývam v malom bytíku na jednom z bratislavských sídlisk a keďže máme malé dieťa, nemôžem si doma trvalo rozložiť maliarske náčinie. Väčšinou tvorím až potom, keď synovi prečítam rozprávku na dobrú noc a on zaspí. Rodina pre mňa znamená veľmi veľa, nechcem od nej utekať, maľujem na úkor vlastného spánku.

 

Kde čerpáš námety pre svoje obrazy?

Mohlo by sa zdať, že moja tvorba je najmä autobiografická, no nie je to tak. Mnohé námety zobrazujem z vlastného života, no rád pozorujem aj celkom neznámych ľudí okolo seba a vnímam ich správanie. Keď o tom uvažujem, robím si poznámky alebo náčrty do zápisníka a po čase sa k svojim poznámkam vraciam a obrazovo ich spracúvam. Život je plný inšpirácie.

Sú témy, ktorými sa zaoberám hlbšie. Po vyše 15 rokoch v zamestnaní sa občas cítim vyhorený a tak sa venujem okrem behania aj meditácii. Často premýšľam o tom, aké náročné je zvíťaziť nad vlastným egom. To zobrazujem aj v cykle Ego Sapiens.

 

Čo pre Teba znamená umenie a úspech?

Úspech? V zmysle zarábať si na živobytie umením? Alebo byť spokojný v živote? Keď som si na facebooku založil vlastnú fanpage, tešil ma každý nový  palec nahor pod mojím obrazom. Nachvíľu som podľahol tej eufórii, že sa moje akvarely priateľom páčia. To je to ego, ktoré sa kŕmilo a rástlo. Lenže prišlo aj uvedomenie, že umenie nie je šport, nedá sa merať ani peniazmi, ani počtom lajkov. Umenie sa dá len precítiť.

Mám dobrý pocit, keď moje obrazy na výstave divákov oslovujú. Teším sa z toho, keď si obraz nájde svojho človeka, ktorému doma ozdobí stenu. Nemám však žiadne ambície začať sériovú výrobu obrázkov na objednávku. Veci musia vychádzať z môjho vnútra a keď sa mi podarí namaľovať to, čo som si predstavoval, to je pre mňa skutočný úspech. Rád by som mal vlastný priestor, ateliér, v ktorom by som mohol maľovať aj obrazy väčších rozmerov než doposiaľ. Zároveň však viem, že obraz nemusí byť veľký rozmermi, ale svojím obsahom.

 

13115561_1027384547341876_1763026063_n

13115501_1027384874008510_1405626551_n13059345_1027378940675770_1688001869_n

 

Ako sa k Tvojej tvorbe stavajú najbližší?

Veľkou oporou mi je partnerka, ktorá má pochopenie pre môj náročný koníček z hľadiska času i materiálnej náročnosti.

Syn je ešte príliš malý na to, aby moju tvorbu komentoval. Rodičia sú ako rodičia. Nikdy neprestanem byť ich syn, na ktorého sú patrične hrdí, no zároveň patria k mojim najväčším kritikom. Najmä mama nevedela dlho prijať postavy bez hláv, prípadne telá bez konkrétnych končatín. Chcela mi však vyjadriť podporu a tak som raz k sviatku dostal krásny maliarsky stojan.

Som naozaj vďačný za rodinu, ktorú mám a veľmi si vážim podporu od svojich blízkych.

 

Vo svojich obrazoch si veľmi kritický voči typickým negatívnym ľudským vlastnostiam nie len jednotlivca, ale aj celej spoločnosti, ktorú jednotlivci tvoria. Prečo?

V živote sa príliš často za niečím ženieme, alebo sa príliš upneme na minulosť, kvôli ktorej trpíme. Je dôležité sa z minulosti poučiť, lebo história sa opakuje. No prílišné zaoberanie sa minulosťou alebo budúcnosťou nás ukracuje o silu prítomného okamihu. Nastáva kríza hodnôt a človek ako keby už sám nevedel určiť, čo je ešte únosné a čo už nie. Nie je mi ľahostajné, do akého systému vyrastie moje dieťa. Ak sa na základe mojich obrazov divák zamyslí, tak moje maľby majú zmysel.

 

Ďakujem za rozhovor, želám veľa tvorivých síl a podnetných nápadov.

 

Branislav Kubečka (1977) sa narodil, žije, pracuje a tvorí v Bratislave.

 

Výstavy: 2009 Samostatná výstava Black and White, Amerling Haus, Viedeň

2011 Skupinová výstava (Thema-Raisen), Kunstwerkstatt Galerie, Viedeň

2012 Skupinová výstava (Thema-Mailart), Kunstwerkstatt Galerie, Viedeň

2013 Skupinová výstava  v  Cafe Latte Grande, Viedeň

2013 Skupinová výstava (Vernisáž v divadle) Divadlo Púchov

 

Webové odkazy na práce autora: FacebookPinterestTwitter