Staré gitary, analógy, hluk, bordel, punk, pivo. Takto znie charakteristika mladej česko – slovenskej kapely Old Folks House, ktorá sa cíti doma v tom, čo ich baví najviac. Baví ich žiť.

Akurát sme sa prechádzali v supermarkete okolo regálu s bagetami, keď mi zavolal Matúš. Ideš na koncert ? Máme voľné miesta v aute, povedz Rišovi a dojdite na Malostranskú. Stretneme sa tam o 20 minút. Vedel som, že to nestíham, ale budiš. Berieme pivo, utekám po foťák a na metro. Na zastávke nás čakal Matúš. „Kamo, budeme meškať“. Máme čo piť a vyrážame do Činoherního studia v Ústí nad Labem. Nestačí, že meškáme s odchodom, ešte aj haváriu na dialnici sme videli a potrebu močiť máme trikrát každý jeden z piatich pasažierov. Príchodom sme neohúrili nikoho, lebo divadlo zívalo prázdnotou až na zopár ľudí sediacich v kaviarni. V zákulisí nás čakalo, ako účinkujúcich, pivo a vychladnutý boršč.

Rokenroll, alebo začiatok cesty

Matúš je vždy stredobodom pozornosti. Keď rodičia neboli doma dávala na nás pozor babka a snažila sa malému Matúškovi dohovoriť: „Matúško, správaj sa slušne a dostaneš čokoládu, ak nedonesieš poznámku“.Nepomohlo. Matúško ale nie je zlý alebo neslušný. On je iba iný. Nechce a nedokáže napodobňovať. Na východ z budovy nepoužíva dvere, keď rýchlejšie sa dá vyjsť oknom. Nerobí to, čo mu niekto povie, že tak má byť bez toho, aby sa sám presvedčil o tom, či je to pravda, alebo lož. Má totiž iné problémy ako ľudia, ktorí doslova prežívajú, aj keď sa tvária že ich to baví. Ak by sa mal začleniť do dnešného kolobehu spoločnosti a stať sa priemerom, to by v ňom jeho osobnosť neskutočne dusilo. Keď sme boli deti, bolo o nás dobre postarané ( aj stále je ), ale pocit, že raz niečo budeme musieť robiť nás strašilo viac ako poznámka v žiackej knižke. Ešte viac to človeka straší, keď ho jeho okolie začne nazývať dospelým a slovo musíš sa stane pojmom ktoré si budeme hovoriť každé ráno predtým, než vstaneme do práce. Preto tento človek žije prítomnosťou a s detailom ako budúcnosť sa bude zaoberať, keď bude treba. Teraz nato nie je čas, lebo Rokenrol.

Rokenroll, alebo začiatok cesty

Ústí nad Labem je zvláštne mesto. Zažil som ho iba večer, ale zapôsbilo na mňa čudným dojmom miesta, kde je veľa priestoru ale málo ľudí, ktorí ho obývajú. Prázdne ulice, otvorené tri lokály, do prasknutia plné so živou hudbou. Jeden trolejbus za hodinu a poriadne osvetlená iba hlavná ulica. Činoherní studio sa v kaviarenskej časti začínalo plniť. Hrať mali už asi pol hodinu, ale radšej počkajú na ľudí. Mejla, Michal a Matúš. „Ta čo, ideme robiť bordel žeby nás počuli ? Vieš robiť hluk Mejlo ?“ Vie.

Rokenroll, alebo začiatok cestyVšetci vedia a tak do divadelnej časti prišli aj ľudia, ktorých zaujíma hluk. Koncert je krátky, úprimný ako sa od predkapely čaká. Ľudia sú spokojní, ale aj tak ich neprišlo toľko, koľko by hudobníci čakali. Nemôže byť predsa plná sála hneď pri prvej kapele. To sa dnes nerobí, lebo ľudia sú zvyknutí, že na koncert sa prídu pozrieť iba na to „hlavné“ alebo známe a menšie je odignorované. Väčšinou ani u diváka šancu nedostane. A to je niekedy škoda. Kapele to je asi jedno. Oni si svoje odohrali, zvuk bol perfektný, skoro sa ani nepomýlili, dostali potlesk a dali aj prídavok. Všetko ako má byť. Ešte strelíme detské šampanské a potom ho šmaríme za jazdy rovno z okna auta von.

Autor textu a fotografií: Michal Buranovský