„Funguje to! Funguje tooo! Fungujeeeeeeee!“ S takým víťazným revom sťa Tarzan som vybehla minulý týždeň z ateliéru a keby som nemala uši, vyzerala by som ako rozkrojená dyňa, taký úsmev som mala okolo hlavy. Funguje to a ja neviem, ako mám pokračovať ďalej, lebo nikde nepíšu.

Začiatkom roka som si povedala, že sa naučím robiť litografiu. Veď to vymyslel študovaný právnik, ani nie výtvarník, ani nie technik, ale potulný herec, pražský rodák Alois Senefelder, aby mohol ľahšie rozmnožovať texty pre hercov. Historické pramene spomínajú krčmovú náhodu ako matku jeho inšpirácie – vraj sa mu spiacemu na mramorovej doske stola otlačil účet na čelo.

gumovanie-kamena

Tak som si povedala, že to predsa nemôže byť ťažké, ak nerátam hmotnosť kameňov. Tie som nazbierala na chorvátskom pobreží, ktoré je celé tvorené organickým treťohorným vápencom. Aj šaty som pri nosení skál potrhala. Z dovolenky sme viezli plný kufor kamenia miesto typických mušlí, rakije, olivového oleja a figového lekváru.

Doma som brúsila, hladila, miešala rôzne roztoky, skúšala spôsoby nanášania a vymývania farby. Som predsa fotograf, tak chcem vychádzať v prvom rade z fotografie. Kniha síce čosi okrajovo spomína, že je to možné, ale keďže sa fotografickým postupom nevenuje, presný návod ani neuvádza. Neostáva iné, len skúsiť. Ako fotograf som mala jasnú predstavu o vzniku obrazu. Svetlocitlivú vrstvu prikryjem negatívom, osvietim a vyvolám – po vyvolaní uvidím pozitívny obraz. Nemohla som sa viac mýliť!

prekvapenie-po-vyvolani-asf

Vyvolávam, vyvolávam, čierna mastná farba drží ako kliešť a po obraze ani pamiatky. Znechutená beriem kameň pod tečúcu vodu a začnem umývať hubkou. Zrazu spod mastnoty začne vyliezať vytúžený obraz. Aha, tak takto to je! Musím sa nechať prekvapiť. Docibrím, no aj po niekoľkých pokusoch ostáva pri tom, že dokážem prekopírovať len perový negatív, žiadny valér.  Netreba sa však hneď vzdať, treba hľadať iný spôsob.

Čítam ďalej, vraj na prechody mám použiť asfalt rozpustený v benzole a chloroforme. Žiadny problém, obe spomínané tekutiny kúpim na počkanie. Len ten pomer nie je nikde spomenutý, márne gúglim v rôznych jazykoch. Tak odhadometricky nasypem, prilejem, ešte trocha prilejem …. Čo ja viem, akú to má mať výslednú konzistenciu? Od asfaltu som zababraná všade, ale už teraz mi je jasné, prečo sa benzénové jadro volá aromatické.

Potriem kameň, asfalt schne veľmi rýchlo, štetec už asi neočistím. Priložím negatív a nechám cca 5 hodín a ostrom jesennom slnku. Deň sa chýli ku koncu a pod sklom sa zdanlivo nič nedeje. Ani náznak obrazu, ako je človek zvyknutý pri iných procesoch, napr. kyanotypia, olejotlač, Van Dyke. Ničovaté nič, tak to balím a idem milý kameň čistiť. Asfalt drží a vodou ho veru nezotriem. Píšu, že sa rozpúšťa v terpentýne. Mám – dám.

litografia autportret_1

Pár kvapiek a srším šťastím. Píšem ako feťák, aj keď som vlastne okrem alkoholu nikdy nič neskúsila. Na kameni sa krásne vykreslil vytúžený obraz. Svojou radosťou ruším celú rodinu pri večernom filme. Nechápu, ale vedia, že im ochvíľu dám pokoj a znova zmiznem  v ateliéri. Obraz fixujem intuitívne podľa predošlých návodov. Na druhý deň sa dočítam, že presne tak to malo byť. Upratovanie z duše neznášam,  ale bordel ešte viac, tak upracem a nabudená sadám k denníku.

Čo si tam mám zapísať? Že nasypeme primerané množstvo asfaltu a zalejeme ešte primeranejším množstvom benzénu a chloroformu? A z dôvodu nechuti a nevedomosti necháme odstáť aspoň 2 dni? Toto cenné know-how asi ťažko niekomu odovzdám. Ale pochopila som, ako na to tí objavitelia predo mnou ťažko a zároveň ľahko prichádzali. Systematickou snahou a šťastnou náhodou.