Je nedeľa druhý december a vonku a v mojej hlave je hmla. Na ploche mi svieti kolonka „osem podôb ženy“, sám však dobre viem že osem ich nieje. Fotografický súbor ktorý som potreboval na FAMU je hotový, úplne však nie, stále v ňom niečo chýba, niečo čo asi nevidím a uvidím to možno o 10 možno o 20rokov.

Nechýba tam len jedna fotka, ktorá sa mi stratila, možno niekde v hlave, možno niekde na filme. Na okne je srieň a tak ako pri prvej fotke, neviem či moju mamu len úplne nepoznám, alebo som sa tejto téme len málo venoval. Hovorí sa že detail je najsilnejší záber, že takto svet bežne nevidíme, že je pre nás, ľudské bytosti, najzáujimavejší. Je to pravda. Keby som mohol znova, uchoval by som si obraz matky na papiery a celuloide v detailoch.

Toto je dokument mojej matky, tak ako ju vidím ja, cez srieň na okne, cez všetky veci, ktoré sa odrážajú v skle, a všetko, čo má zmysel.

Kráča preč.

Marek Moučka: 8 podôb ženy

Som iba sliedič, vták, možno straka.

Marek Moučka: 8 podôb ženy

Kradnem príbeh. Striehnem tu pohľadom –

Marek Moučka: 8 podôb ženy

vo dne v noci na rozpálenej streche,neblednem pred dažďom,
Marek Moučka: 8 podôb ženy

a podo mnou je dom –
v tom dome žije muž.Marek Moučka: 8 podôb ženy

A príbeh? Ten tlie stále celý
hlboko, kdesi celkom vnútri v ňom.Marek Moučka: 8 podôb ženyA v ňom ten muž, vždy znova,
keď stúpa hore po schodoch,

Marek Moučka: 8 podôb ženy

si opatrne nesie hore na špičkách
topánok aj v hlave (a možno trochu vo vlasoch)
iskrivý, svieži, ľahko voňajúci prach,
ktorý je vonku prvým snehom –
a v stúpajúcich zákrutách schodov, cez okno,
pod miznúcim brehom vidí
holý strom, jabloň v bielom, ktorá
vždy znova pomaly cúva celkom do biela –
a úsmev starej tváre sa rozsvecuje v ňom

ako v zrkadle.

Autor fotografií: Marek Moučka
Autor textu: Ivan Štrpka, Dežo Ursiny – Príbeh