Ako súvisí Mozart s fotografiou? Podľa mňa veľmi. Nechcem sa zaoberať jeho životopisom a dielom. Hľadám paralelu jeho života so súčasnou dobou.

Z obdobia hudobného klasicizmu sa do kolektívneho vedomia zapísali traja hudobní skladatelia: Haydn, Mozart, Beethoven. Boli však naozaj len traja na celom svete? Tak prečo práve oni, prečo z nich práve Mozart sa stal takmer synonymom génia?

Foto: László Moholy-NagyV čase, keď sa Wolfgang Amadeus Mozart narodil, ešte na verejnosť neprenikli poznatky o elektrickej energii. Fyzici o nej snívali, dumali, teoretizovali, no táto hybná sila dneška musela ešte pár desaťročí počkať na svoje objavenie a uvedenie do života.

Pre nás dnes takmer nepredstaviteľné byť doma a nepustiť si televízor, rádio, či iný prístroj na prehrávanie obľúbenej hudby alebo filmu. Nič z toho však kedysi ľudia nemali k dispozícii. Museli si vystačiť s vlastnou tvorivosťou, s vlastnou zábavou. Pravdaže, aj vtedy boli niektorí bohatší a mohli si dovoliť viac než obyčajný pospolitý ľud, čo cez týždeň robotoval na panskom a cez víkend na vlastnom, ak bolo na akom. Páni sa radi zabávali a najímali si k tomu rôznych šikovných ľudí, maliarov, hercov, poetov, hudobníkov – proste zabávačov, ktorí mali vyplniť šľachte voľný priestor a čas. A to nie len na cisárskom viedenskom dvore!

Kde bol kapelník šikovnejší, tam znela hudba lahodne a čisto, kde bol kapelník mamľas, tam sa hralo kadejako, často i falošne, kde na muzikantov nebolo dosť peňazí, tam občas zavítala cigánska hudba a kde bol kapelník naozaj hudobník a mal talent a chuť pracovať, tam zneli jeho vlastné melódie.

Z potuliek po Slovensku, či po Česku, alebo vôbec po hociktorej európskej krajine je jasné, že šľachtických sídel bolo neúrekom – takmer na každom kopci nejaká zrúcanina hradu, v každej obci kaštieľ, panské sídlo. A všade sa šľachta správala rovnako – chcela sa mať bezstarostne a zabávať sa, možno ešte mať dobrý pocit zo splnených povinností. Principiálne sú ľudia všade rovnakí, majú rovnaké túžby, rovnaké sny a snažia sa ich dosiahnuť. Nič nie je jednoduchšie než zaobstarať do domu čembalo a partiu hráčov a o príjemnú náladu je vystarané.

Foto: László Moholy-NagyNie každý však má hudobný sluch, nie každý vie spievať a tancovať (kráľ valčíkov Johann Strauss vôbec nevedel tancovať) a tak „zamestnávatelia“ často nevedeli posúdiť, akú kapelu vlastne počúvajú, hlavne, že v dome nebolo pusto a ticho. Kde bol kapelník šikovnejší, tam znela hudba lahodne a čisto, kde bol kapelník mamľas, tam sa hralo kadejako, často i falošne, kde na muzikantov nebolo dosť peňazí, tam občas zavítala cigánska hudba a kde bol kapelník naozaj hudobník a mal talent a chuť pracovať, tam zneli jeho vlastné melódie. Nie každý kapelník bol automaticky aj skladateľ. Niekto vedel interpretovať a dohliadať na čistotu hudby, niekto mal dar a vedel tvoriť hudbu. Je len samozrejmé, že každý mal ambície písať svoje vlastné veci a čím ďalej sa melódie niesli, tým väčší honorár si mohol majster pýtať.

Nie každý autor mal potrebu vyjadrovať svoje myšlienky, nechávať v hudbe duchovný odkaz či iný vyšší zmysel – občas stačila jednoduchá chytľavá melódia, ktorú si mohlo nôtiť aj hluché poleno (teraz by sa to označilo asi ako komerčne úspešný hit) – autor si mohol mastiť brucho a užívať tučný honorár vo vyššej spoločnosti. V ľudovej tvorbe najvtipnejšieho pesničkára čakala nanajvýš ďalšia runda s kamarátmi v krčme a prípadne rozzúrená manželka doma.

Foto: László Moholy-NagyMozart mal dar, mal talent na písanie hudby. Do svojej hudby zapísal zvuky prírody, zvuky svojho života i zvuky svojich snov. Za svoj relatívne krátky život vytvoril dielo, ktoré už niekoľko storočí hodnotíme ako geniálne. Nie vždy však mal šťastie na publikum. Pre konzumnú viedenskú spoločnosť sa jeho umelecky náročná hudba stala nezrozumiteľnou a neprijateľnou, čím sa Mozart dostal do spoločenskej izolácie. Ako výsmech z dnešného pohľadu môže pôsobiť kariéra a spoločenský status Mozartovho vrstovníka talianskeho  skladateľa Antónia Salieriho, od ktorého len málokto dnes pozná a hrá nejakú skladbu.

Keby som chcela zájsť ešte ďalej, tak napíšem, že hociktorý dedinský primáš zomrel vo väčšej úcte než kedysi Mozart. Proste na hudobnom nástroji mohol aj vtedy hrať slobodne doma ktokoľvek, kto práve nemusel robiť niečo iné. Aj praveký človek v jaskyni mal svoje primitívne hudobné nástroje.

Niečo podobné by sa dalo popísať o výtvarnom umení, o maľbe, kresbe, sochárstve.

Foto: László Moholy-NagyNie je dnes nič jednoduchšie než kúpiť fotoaparát – hocijaký – a začať fotiť – čokoľvek, prezentovať sa na webe, na súťažiach, na výstavách, v salónoch … Povzdych, že digitálne technológie zabíjajú fotku, je úplne zbytočný. Áno, internet je teraz zaplavený obrázkami a fotkami každého druhu a nejestvuje snáď nič, čo by ešte nebolo fotoaparátom zachytené. Mnohí za svoje fotky poberajú peniaze, iným tlieska rozsiahle publikum, niekto je v dedine považovaný za špičkového umelca, kým iný zostáva len neznámym skromným remeselníkom.

Dovolím si napísať, že hoci nám história dala veľa skvelých fotografov, a adeptov na Mozarta je hneď niekoľko, len čas ukáže, kto ním naozaj bol/je/bude, kto zostane priemerným Salierim a na koho meno si nebudeme vedieť ani spomenúť. Napriek tomuto poznaniu mi nič nebráni fotiť naďalej a tešiť sa z každého vydareného záberu, z každej vydarenej zväčšeniny, a prípadne aj z nevydarenej.

Autor textu: Eva Vlašic
Autor fotografií: László Moholy-Nagy